Každý večer pri jazierku,
posedáva na kamienku,
veľmi smutná Esterka.
Hviezda, ktorá na nebíčku roztomilo žiarila,
Esterke sa jemným hláskom prihovorila.
Vidím, že sem chodievaš,
a slzami zem zmáčaš.
Kto sa mi to prihovára,
keď som pri jazierku sama.
Obzerá sa vôkol seba,
nič nevidí, iba seba.
Uplakaná Esterka,
postaví sa z kamienka,
rozhodne sa prejsť okolo
celučkého jazierka.
Po chvíli sa zastaví,
a trochu sa zahľadí
na hladinu jazera,
mihotať sa hviezdy vidí, aj prekrásne súhvezdia.
Sadne Ester na trávičku,
pozdvihne k nebu tváričku,
a na nočnej oblohe,
vidí padať hviezdičku.
Zaželaj si niečo predsa,
zas sa prihovára hviezda.
Neviem kto si, ani kde si,
ale páčia sa mi hviezdy.
Nebodaj si jedna z nich?
Či sa mýlim? Povedz mi.
Uhádla si som to ja,
žiaľ hviezdička bez mena.
Pomôžem ti vybrať meno,
len mi splň želanie jedno.
Želanie ti splním ihneď,
len povedz o aké ide.
Chcem byť hviezdou na nebi,
a nikdy sa nevrátiť.
Prečo nechceš vrátiť sa?
Veď si bytosť pozemská.
Želám si byť ako ty,
žiariť hore na nebi.
Počkaj, vetrík privolám,
nech vynesie ťa až k nám.
Obe šantia vo vesmíre,
aj Polárka si to všimne.
Choďte pozrieť slniečko,
poteší sa zaisto.
Chúďa veď nám ochorelo,
vezmite mu čajík s medom.
Čajík čerstvo uvarený,
a v ňom medík rozpustený.
Po čajíku uľaví sa,
a slniečko zotaví sa.
Mali by ste čím skôr ísť,
nech sa slnko uzdraví.
Aby lúčmi mohlo vyhriať,
všetky poľné kvety.
Dorazila hviezdička aj s Esterkou k slniečku,
od Polárky čajík s medom, odovzdali mu.
Slniečko sa uzdravilo,
lúčmi obe pohladilo.
Potom slnko zvolalo,
na malý voz láskavo.
Poď malý voz,
poď ty sem,
zavez domov tieto dve,
k najjasnejšej Polárke.
Aha, svitá musím už ísť,
mala by som sa rozlúčiť.
Vybrala som ti aj meno,
nestihla som povedať ho.
Budeš sa volať ako ja,
vraví s úsmevom Esterka.
Prišiel vetrík, vzal Esterku,
zniesol ju z neba k jazierku.
Ďakujem hviezdička Ester,
za splnené želanie,
že som mohla aspoň chvíľu,
zažiariť na oblohe.
Každý večer pri jazierku,
posedáva na kamienku,
veľmi šťastná Esterka.
